Vitajte na stránkach venovaných projektu na podporu popularizácie astronómie na Slovensku.

Doba trvania projektu: 1. 1. 2007 - 31. 10. 2009

Heslár

slnečná koróna

Čo má vedieť študent

Slnečná koróna je najvyššia vrstva atmosféry Slnka; jej pokračovaním v medziplanetárnom priestore je slnečný vietor.
V súčasnosti by sme slnečnú korónu mohli charakterizovať ako vysokodynamický a vysokoštruktúrny útvar s teplotami od 1 do 5 miliónov K a s nízkou hustotou, 108 – 1012 častíc v 1 cm3, ktorý sa rozpína do heliosféry. Unikajúce častice ťahajú so sebou siločiary magnetického poľa, ktorého zdroj leží pod fotosférou, v základni konvektívnej zóny alebo možno ešte nižšie. Slnečná koróna – dokonale ionizovaná plazma, sa skladá z voľných elektrónov a vysokoionizovaných prvkov, napríklad železa (Fe XIV, Fe X), niklu (Ni XI), vápnika (Ca XV) a pod. Podľa pôvodu jej svetla sa skladá z troch zložiek. Sú to: K koróna (koróna spojitého spektra), ktorej svetlo vzniká rozptylom žiarenia fotosféry na voľných elektrónoch; jej svetlo je polarizované. F korónu (Fraunhoferovu korónu) tvorí rozptýlené svetlo fotosféry na prachových časticiach v okolí Slnka; jej pokračovaním v medziplanetárnom priestore je zvieratníkové svetlo. Svetlo nie je polarizované. E koróna (emisná koróna) – je to vlastné svetlo koróny, ktoré vzniká preskokom elektrónov v podhladinách základnej hladiny elektrónu v ióne (tzv. Zakázané čiary). V extrémne ultrafialovej a röntgenovej oblasti spektra emisné spektrálne čiary sú dovolené. Svetlo emisných spektrálnych čiar je polarizované. Pozorovaniu koróny počas úplných zatmení Slnka sa hovorí “biela koróna”, keďže sa všetky zložky pozorujú v bielom svetle. Koróna je zdrojom ejekcií koronálnej hmoty. Štruktúru koróny určujú magnetické polia Slnka.

slnečná koróna

Editované MaHu